Ako si nastaviť myseľ (nielen) na prekážkový beh

Je možné, že tento text nebude pre každého. Je to o. k. Je dokonca možné, že tento text vyvolá aj vlnu odporu. A aj to je o. k. Nasledovné riadky sú určené primárne tým, ktorí majú svoje zdravie postavené na prvom mieste. Na tom vyššom, ako je umiestnenie, dosiahnutý čas či počet zdolaných prekážok na pretekoch, prípadne to, či prídu domov s medailou, pódiovým umiestnením alebo nie. Ale sú aj pre tých, ktorých by zaujímal iný uhol pohľadu.

Áno, hlavnou témou ďalších riadkov bude výkon, respektíve nevýkon. A to, prečo môže byť zdravšie mať hlavu nastavenú tak, aby výkon nebol naším hnacím motorom. Bez ohľadu na to, či sa rozprávame o prekážkovom behu alebo o inej oblasti života.

Poviete si, no ale potom už nebudem taký dobrý či dobrá. Nebudem mať super čas, dokonca sa možno neumiestnim podľa predstáv. Súhlasím, aj to je možné. Ale určite to bude menej deštrukčné pre vaše telo a zdravie celkovo. Nastavenie na výkon, či už v športe, práci alebo v inej sfére života, si totiž svoju daň vyberá pekne pomaly, postupne a hlavne potichu. A keď sa zobudíme, už je to mnohokrát ďaleko za čiarou toho, čo by sme si sami pre seba priali. A prichádza zranenie, „nehoda“ alebo neskôr aj menšia a potom väčšia choroba. Telo si spôsob, ako nám povie STOP, vždy nájde.

V ďalších riadkoch vám spíšem pár svojich tipov, ako si možno nastaviť hlavu tak, aby sme odchádzali z pretekov v radosti. A ako bonus aj podali lepší výkon. Lebo aj pri vytrvalostných behoch výkonnosť zásadne ovplyvňuje práve psychika. Stačí si len spomenúť na to, ako napätie pred štartom ovplyvňuje napríklad pulzovú frekvenciu. V strese je zhoršená koordinácia pohybov, máme pomalšie reakcie, stres ovplyvňuje aj našu výbušnosť a vytrvalosť smerom nadol, čo sa nemôže neodraziť na výsledku.

A pritom návod, ako na to ísť zdraviu prospešne, je veľmi jednoduchý. V skratke si to užite a urobte najlepšie, ako to bude pre vás v danej chvíli možné. A nič viac neriešte.

Užívanie verzus výkon

Áno, počula som už o flow a o tom, ako v ňom dokážeme podávať o 500 percent lepší výkon. Že keď sme v tomto stave, vylučuje sa endorfín, ktorý zabraňuje bolesti. Nespochybňujem to, že lepší výkon naozaj podáte. Ja si však kladiem otázku: „Je to zdravé?“ Stojí dosiahnutý úspech za to, že nepocítim bolesť, ktorá ma chráni a vraví mi: „Už nateraz dosť, teraz už viac neviem a nechcem, ja, tvoje telo, už som za svojím limitom?“

Naopak, ak si to ideme užiť, neriešime výsledok ani výkon, naše telo neovládne stres. A teda nemáme zvýšený pulz, a teda stresom nie je ovplyvnená naša koordinácia pohybov, reakcie, výbušnosť či vytrvalosť. A v tomto stave podáme určite lepší výkon ako pod stresom. Ale vždy aj tak len do úrovne svojich fyzických natrénovaných možností.

Zdravie verzus deštrukcia 

Telo máme len jedno. Aj vďaka nemu sme tu, na tomto svete. Aj vďaka nemu vstaneme ráno z postele, vďaka nemu sa presúvame z miesta na miesto, vďaka nemu robíme viac-menej všetko. A preto je namieste si ho rozmaznávať, milovať a robiť len to, čo je preň prospešné.

Naše telo je taktiež veľmi múdre. Vie, kedy má dosť. Kedy už ideme za hranu jeho možností. A vtedy nám hovorí: STOP! A keďže telo nemá verbálny prejav, prihovára sa nám o. i. aj bolesťou. Tou nám vraví, že nateraz potrebuje zvoľniť alebo dokonca skončiť. A keď bolesť neuposlúchneme a ideme do deštrukcie, tak sa nám skôr či neskôr prihovorí úrazom či chorobou. 

A preto, aby sa tak nedialo, sa môžete inšpirovať aj nasledovným desatorom.

„Desatoro“ pred pretekmi

  1. O nič nejde.
  2. Robím najlepšie, ako viem.
  3. Užívam si to.
  4. Robím to len a len pre seba.
  5. Nikomu nič nemusím dokazovať a ani nedokazujem.
  6. Neporovnávam sa a ani sa nepredbieham s inými – ja som ja a to mi stačí. A som spokojný/á s tým, ako to zvládnem ja.
  7. Radšej pomalšie alebo vôbec (a na pretekoch napríklad angličákujem) ako s prípadným zranením. 
  8. Mám sa rád/rada rovnako bez ohľadu na to, aký výkon podám.
  9. Ak si dávam ciele, tak len reálne.
  10. Aj keď ich v tento deň nedosiahnem, je to o. k., skúsim nabudúce.

Noc a ráno pred pretekmi

Noc a ráno pred pretekmi bývajú mnohokrát plné „motýlikov v bruchu“. No nie je motýlik ako motýlik. Niekedy je to vzrušený motýlik radosti z toho, čo príde, a ten motýlik nám robí „hormóny šťastia“. Niekedy to však môže byť aj motýlik, ktorý je vystresovaný.

Prečo sa tak deje? Vtedy sa treba započúvať hlasov v hlave, čo mi našepkávajú. Pravdepodobne to bude niečo z nasledovného:

1) Čakám od seba výkon, či už vo forme umiestnenia, dosiahnutého času alebo počtu, prípadne typu zvládnutých prekážok. Alebo vo forme toho, že chcem skončiť lepšie ako Leo, Fero, Jožka či Marka. Dokonca že chcem byť najlepší/ia – zo všetkých alebo  vo svojej vekovej kategórii alebo „len“ lepší/ia ako supermakač Fero.

Položte si nasledovné otázky a naozaj úprimne si ich, otázku po otázke, zodpovedajte:

Naozaj musím dosiahnuť to, čo som si zaumienil/a?
Naozaj musím skončiť lepšie ako Leo, Fero, Jožka či Marka?
Stane sa niečo, ak to nedosiahnem?
Ak to nesplním, čo tým utrpí? Moja sebahodnota? A čo ešte?
Čo najhoršie sa stane, keď tento očakávaný výkon nepodám?
Koho tým sklamem?
Budem horší človek?
Pre koho to naozaj robím? Koho tým výkonom chcem uspokojiť? 
Čej reakcie sa bojím? Z koho mám strach?
Komu a čo presne chcem svojím výkonom či výsledkom dokázať?
Je naozaj dôležité, čo si pomyslia ostatní o mojom výkone či výsledku?
Čo tým získam, ak to dosiahnem?  Budem lepší človek?

Ak zvládnete na tieto otázky odpovedať slovíčkami NIE, NIČ či NIKOHO, ste na dobrej ceste si preteky užiť v ľahkosti a radosti. A paradoxne – podať tak mnohokrát aj lepší výkon. Lebo v ľahkosti a radosti, keď nejdeme do deštrukcie – či už psychickej, alebo do deštrukcie vlastného tela v štýle „zvládnem to, aj keby ma malo poraziť“, podávame lepší výkon. Telo je totiž viac uvoľnené, a teda viac spolupracuje a urobí to, čo je v jeho kapacitných možnostiach. Oveľa viac ako pod stresom.

2) Nezvládnem to!

V prvom rade si odpoviem, čo presne znamená to moje „nezvládnem to“.

Znamená to, že trať pôjdem „dve hodiny“?
Znamená to, že budem veľa angličákovať?
Znamená to, že budem viac kráčať ako behať?
Znamená to, že nezvládnem prísť do cieľa?
Znamená to, že sa neumiestnim napríklad v prvej desiatke?
Znamená to, že sa neumiestnim v poradí podľa svojich predstáv či cieľov?

Ak zvládnete na tieto otázky odpovedať NO A ČO, ste opäť na dobrej ceste si preteky užiť v ľahkosti a radosti. Dôležité je, že to skúsite a urobíte najlepšie, ako v danej chvíli budete vedieť. A nabudúce to možno posuniete o kúsok vpred.

3) Motivujem a odmením sa len za výkon či splnenie cieľa.

Tu stojí za to si zodpovedať:

Naozaj sa potrebujem motivovať týmto spôsobom?
Prečo sa chcem odmeniť, len ak dosiahnem nejaký výkon?
Prečo mi vôbec napadá, že sa potrebujem odmeniť?

Stačí, keď sa motivujeme tým, že si deň užijeme, že to proste nejako zvládneme, stretneme známych aj neznámých a zažijeme radostný deň plný zábavy a endorfínov. A spomenieme si na všetky dôvody, pre ktoré sa na preteky tešíme, bez ohľadu na to, aký výkon podáme. A keď sa chceme odmeniť, tak sa odmeníme bez ohľadu na to, aký výkon podáme.

4) Budem tam za debila/kravu, budú sa mi vysmievať, ako angličákujem, behám, ako zdolávam prekážky… nie som makač/ka ako oni.

Tu je fajn povedať si KAŠLEM NA TEBA. Ak sa tak niekto správa, je to človek plný nepokory, nerešpektu a povýšenectva. Tak kašlite naňho. A povedzte si: „Karma je zdrarma“. Príde deň, keď sa tej osobe „povýšenecká dokonalosť“ spočíta.

Mnohé prekážkové behy, minimálne Angličák určite, nie sú „k dispozícii“ len pre vyvolených makačov a kondične „nadupaných“ ľudí. Preto my ako organizátori budeme robiť všetko pre to, aby na Angličáku nikto na nikoho nepozeral povýšenecky ani sa nikto nikomu nevysmieval. A keby sa tak náhodou stalo, určite sa voči takému nešportovému správaniu striktne ohradíme. Okamžite.

Lebo Angličák, a verím, že aj mnohé iné prekážkové behy:

  • sú pre všetkých bez ohľadu na to, či niekto prejde trať za polhodinu alebo za dve, 
  • sú pre všetkých bez ohľadu na to, či to niekto prejde behom alebo beh-krokom,
  • sú pre všetkých bez ohľadu na to, či niekto urobí angličáky ukážkové alebo „lajbavé“,
  • sú pre všetkých bez ohľadu na to, koľko prekážok človek zvládne a koľko nie.

Dôležité je, že každý nejako prejde trať tak, ako budú aktuálne sily a kondička dovoľovať.

Preto nie je namieste na nikoho, kto trať neprejde, ukážkovým štýlom, či už z hľadiska času, behu, prekážok alebo angličákovania, poukazovať, nedajbože si ho/ju natáčať na video a vysmievať sa mu/jej za predvedený „štýl“. Lebo aj také sa, žiaľ, občas stáva. Tí ľudia si však neuvedomujú, že aj on/ona to robia najlepšie, ako vedia. A keby to vedeli lepšie, tak tak urobia. V tomto síce nie sú možno tak super ako tí „eliťáci“, ale zase sú oveľa viac super v iných veciach. Dôležitý je rešpekt a pokora k sebe a aj ostatným. 

Pre tých, ktorí na tento druh „humoru“ povedia „no a čo – veď je to zábava“: Úprimne – vám by sa páčilo, keby si robili ľudia napríklad z vášho dieťaťa žarty len preto, že kreslí nie tak pekne ako iné deti? Keby sa chytali za brucho a posielali si cez sociálne siete jeho obrázky, ktoré ono nakreslilo najlepšie, ako vedelo, a nesmierne sa na tom zabávali, ako „lajbavo“ to nakreslilo? Ideálne ešte poza váš chrbát, a vy sa to dozviete úplnou náhodou, aký „humor“ sa tu šíri. Myslím, že nie. Tak na to môžete myslieť, keď uvidíte na trati niekoho nedokonalého, a namiesto výsmechu, fotenia či natáčania (možno to tu znie ako sci-fi, ale áno, aj také sa stáva) ho/ju môžete napríklad podporiť. Keby sme išli pretekať s najlepším hráčom na svete, takisto by sme nechceli, aby si z nás robil žarty. Nerob iným, čo nechceš, aby iní robili tebe. 

A čo robiť, keď predsa len príde ráno stres?

Môžete sa vrátiť k vyššie spomínanému „desatoru“. Je fajn, ak si ho ráno pred štartom mrknete a zopakujete. A ideálne bude, ak sa s ním zžijete najviac, ako je to len možné. Môže to totiž dosť pomôcť.

Lebo nezabúdajte – nech to dopadne akokoľvek, JE TO O. K.!

A, samozrejme, dýchajte, sústreďte sa na nádych a výdych, nájdite, kde je stres v tele „usadený“, dýchajte, sledujte, ako sa mení, kam sa posúva, až skôr či neskôr odíde ☺.

Sklamanie po pretekoch a ako sa s ním popasovať 

Čím viac ľudí nebude potrebovať tento bod čítať, tým lepšie. To by totiž znamenalo veľa spokojných ľudí. No ako je to v živote bežné, každý má svoju vlastnú cestu a nie pre každého môže byť jednoduché nastaviť si hlavu do psychickej pohody. A niekto ani nechce, lebo proste sa chce držať toho, že chce podať čo najlepší výkon, bez ohľadu na dlhodobé či krátkodobé následky. Lebo je pre ňho/pre ňu drogou dosiahnutý úspech – čas, umiestnenie či nazbierané medaily.

Napriek tomu je ideálne sklamaniu predchádzať tým, že nebudeme nič očakávať a pôjdeme si to len užiť a urobiť najlepšie, ako v daný deň budeme vedieť. Čo sme nenatrénovali do pretekov, to v deň pretekov už nedobehneme. A keď nemáme očakávanie, tak nemá prísť aké sklamanie. Ľahká matematika. Sklamania totiž prichádzajú najmä vtedy, ak si dávame kvantifikované ciele, ako napríklad „čas pod 50 minút“, „nula angličákov“, „umiestnenie v prvej desiatke“ a podobne.

Pre mňa osobne je najsuper cieľ cesta, ktorú si užívam takú aká v danom momente je. A užívam si na nej aj to, čo je „hore“, aj to „dolu“. A keď je cieľom užiť si deň a preteky, bez čo i len podvedomého nároku na víťazstvo či umiestnenie, a vyplavovať tak zdraviu prospešné „hormóny radosti“, tak ma nemá čo sklamať. Aj keď pozor – niekedy je športovcom komunikované užívanie si cesty len prekrytím jeho nastavenia sa na výkon. Teda toho, že chce vyhrať, umiestniť sa a byť lepší ako …

A keď predsa len sklamanie pociťujem, tak sa zamyslím, kde som si to zle nastavila. A uvedomím si, že život ide ďalej. Že stále svieti slnko, že mám zdravie. Lebo čo je viac?

Že to ide …

Keď som tento text dala ešte v pracovnej verzii prečítať jednému kamarátovi – profesionálnemu športovcovi Šimonovi, aby mi dal spätnú väzbu, ako moje rady vidí on ako profík, napísal mi o. i. toto:

„Tento text presne opisuje moje aktuálne nastavenie, pričom kedysi to bolo diametrálne inak. Stres, nervy, výčitky, tlak, neradosť, sebadeštrukcia. Mne osobne sa to podarilo zmeniť – užívať si to, čo robím, čoho následok je, že potom to ide všetko ľahšie. Keď mám opísať ten pocit, ktorý prišiel po zmene nastavenia, tak by to bolo asi slovo SLOBODA. Začal som byť slobodnejší a prestal byť závislý od názoru trénera, otca či od podaného výkonu. To neznamená, že mi na názore trénera nezáleží, ale už ten názor viem konštruktívne spracovať. Keď prehrám, tak idem ďalej. Užívam si ďalšie zápasy. Nerobím svojmu telu zle za to, že mi niečo nevyšlo. Veď nie vždy mi všetko vyjde. A to je v poriadku, tak to je. Aj keď mávam občas ešte stres, už viem, ako s ním pracovať, a to je dôležité. Každému by som prial, aby si vedel užívať svoje výkony, nech sú akékoľvek. Je to super pocit.“

A čo dodať na záver? 

Len to, že takto nejako to vnímame a máme nastavené my Angličáci. Ako si to kto v hlave nastaví, už je každého osobná voľba. Len si treba uvedomiť, že všetko má svoje následky, najmä na psychike či tele. Aký telu a psychike dáme „požičaj“, taký nám skôr či neskôr dajú „vráť“. Áno, takto si nastaviť myseľ možno pre niekoho nebude jednoduché, ale to neznamená, že to nejde – len si to vyžaduje čas a aktívne s tým pracovať. 

Nie je dôležité dať si na pomyselný „piedestál“ kvantifikovateľný cieľ, ale dobrý zámer. Ja osobne nepoznám v športe zdravší zámer ako JA SI TO UŽÍVAM.

iv.